Povedala
som si: „Zvládnem to, čo chlapi!“ Na úplnú očistu som sa nedala – ako to
robieval pred tým Pavel – že jedol len bagetky a pil len čistú vodu.
V tom som si vravela, že sladké radosti si odopierať nebudem a nejaký
párok alebo saláma ma nezabije, ale posilní.Cesta
prvého dňa prebehla nečakane rýchlo aj s obhliadkou Piešťan sme toho
stihli veľmi veľa. Bola tma a my sme sa ocitli na okraji Nitry. Začala som
pociťovať váhu ruksaka. Pri predstave, že to mám nosiť na chrbte dva týždne,
som vysvetľovala Pavlovi, že všetky tie veci sú zbytočné a nervózne som si
prechádzala v hlave, čo všetko som mala nechať doma až mi tam nič
neostalo. Najradšej by som šla úplne bez všetkého. Potom sme dorazili na benzínku. Vraj sme boli
na skvelom mieste, lebo z jednej strany nás kryl kamión, z druhej
plot, za nami boli ohradené psy a pred nami spiaci kamioňáci. Zhora na nás
svietili lampy. Bolo to asi tretie miesto, ktoré som zamietla, ale ťažoba
ruksaku a viečok mi už nedovoľovala presúvať sa ďalej. Musela som odložiť
všetko ješitné, čo vo mne je a ľahnúť si do trávy pod šíre nebo. Nieže
by som pred tým nevedela, do čoho idem, ale predstava je len dvojrozmerná,
realita má aj tretí rozmer.
Autor: Martina Murzová
